V nedeľu 21.7. 2019 to zase vyzeralo na sólovú jazdu nášho najzdatnejšieho jazdca Mira Šurina, ktorý deň predtým si vyskúšal trasu okolo Tatier za jeden deň - 210 km. Mysleli sme, že bude mať toho dosť a v nedeľu nás ostatných nechá vydýchnuť. Ale mýlili sme sa a ráno o desiatej sme stáli na štarte už štyria odhodlaní dať si ľahkú stovečku. Podľa plánu sme absolvovali návštevu múzea parných lokomotív v poľskej Chabowke, neďaleko Noweho Targu. Mali sme šťastie v tom, že akurát tam sa konala výročná železničiarska akcia a tak sme to mali s plnou parnou parádou. Naleštené, zadymené a stále funkčné parostroje dávali o sebe vedieť hlasným pískaním a trúbením na každej koľaji. Pred dôkladnejšou prehliadkov týchto železných krásavcov nás odradila blížiaca sa búrka, ktorej prvú vlnu sme prečkali pod mostom. Radary neukazovali nič príjemné a tak sme sa rozhodli, že pred búrkou utečieme, čo sa nám aj podarilo...., ale len na chvíľu. Len tak ľahko nás lízla. To najhoršie nás čakalo až po prekročení hranice po cyklotrase smerom na Trstenú. Na radare to bol len taký malý červený fliačik a v skutočnosti nikto z nás podobné nezažil. Za veľmi hustého dažďa bola viditeľnosť tak na 5 metrov a aby toho nebolo dosť, pustil sa do toho krupovec, ktorý bodal ako injekcie všetkých sestričiek z Kramárov. Našťastie to trvalo len chvíľku, tri-štyri minútky, ale dážď nás potom sprevádzal počas 25 km až do cieľa - cyklopointu Jama, kde istý Jack Daniels hneď pri barpulte zmiernil naše útrapy... Po nás zostali pri pulte len štyri mláčky vody, podobne ako v tom českom filme o smutnom konci vodníkov.